Najkrajšie darčeky sú tie, ktoré sa dajú vychutnať do každého jed(ineč)ného okamihu, ktoré v nás zanechajú citlivé spomienky a farebné obrázky. Preto i tento rok (tak ako pred dvoma rokmi) sme si dopriali štvordňový jesenný výlet do Štiavnice, tie chvíle napĺňame bezcielnymi prechádzkami v meste aj mimo mesta, niekedy na nás padajú jemné kvapky hmly, inokedy sú to mohutné dažďové kvapky, chvíľu v kaviarni čakáme, či dážď ustane, a keď neustáva, tak vyjdeme a spolu kráčame pod jedným dáždnikom, držím sa M. za ruku a tisnem sa bližšie a bližšie, potom sa mokrí zohrievame v čajovni, čítame knihy, vraciame sa do našej prenajatej izby v starom byte na prvom poschodí, s výhľadom na prázdnu opustenú budovu, pod nami bar, kde ráno pijeme kávu a večer víno, neskôr zaspíme, prebudíme sa do ďalšieho dňa, prespíme sa až do nedele, kedy konečne vyjde slnko a všetky stromy obdarené jeseňou v tom slnečnom svetle žiaria, odrážajú sa od hladiny tajchu, tešíme sa, fotíme si, do rúk si zbierame listy, veľa sa prechádzame a na kmeňoch stromov pri chodníku pozorujeme namaľované srdcia, je to posledný deň, s jesennou, miestami upršanou a miestami slnečnou Štiavnicou sa lúčime, dovidenia, snáď sa čoskoro vidíme opäť.