Je nedeľa, druhá adventná. Vo vzduchu ešte stále necítim Vianoce, ani to prichádzajúce vianočné obdobie, pretože myslím len na to, ako všetko tak rýchlo plynie a moje vnímanie dní sa celkovo spomalilo, možno až úplne zastavilo. Už dlho sa vždy začiatkom mesiaca spamätávam, že prešlo 30 dní a je tu zase nový mesiac, a teraz zase Vianoce, keď ešte len pred chvíľou sa topil posledný sneh minulej zimy.

Snažím sa vnímať a akceptovať túto situáciu. Je druhá adventná nedeľa, zapálime druhú sviečku na našom svietniku, a o chvíľu to bude sviečka tretia, štvrtá. Ráno, ešte pred raňajkami, si do sklenených pohárov nalejeme medovinu, ktorá by atmosféru týchto dní mala ešte viac umocniť. Neskôr sa bavíme o darčekoch, o vianočných plánoch, spomíname, usmievame sa, myslíme na detské okamihy, na chvíľu príde návšteva a lievame si šampanské.

A spolu so šampanským sa do mňa vlieva pokoj a nádej, že všetko má svoje riešenie, že treba prijať veci také, aké v skutočnosti sú a neutekať pred nimi. Utekať by mal iba strach, ktorý nás brzdí v tom, čo skutočne chceme (a nechceme). S pohárom šumivého vína v ruke myslím na svoje túžby a na svoje nenaplnené sny, všetko sa mení a ja som sa tiež trochu zmenila, rozhodla som sa pomenovávať svoje pocity pravým menom, to pomenovanie som hľadala niekoľko mesiacov, niekoľko mesiacov, čo tak rýchlo ubehli a nečakane ma doviedli do adventného obdobia.

A teraz sa aspoň týmito vianočnými obrázkami z minulého roka snažím naladiť vianočne.