Štiavnica nás privítala hustou hmlou, jesenným dažďom, ktorý ešte dva dni po príchode pretrvával a nútil nás povaľovať sa po kaviarňach, čajovniach, skrývať sa pod paplónom a oddychovať v izbe starého bytu v centre mesta. A na zopár hodín sme sa skryli pod zemou, s prilbami na hlavách, s baterkami v rukách a v nepremokavých plášťoch sme zišli do päťdesiatmetrovej hĺbky, prechádzali sme sa klzkými a úzkymi podzemnými chodbami, ktoré vo mne vyvolávali doteraz neprebudenú klaustrofóbiu. Na chvíľu sme sa cítili ako baníci, kráčali sme v stopách predkov, dýchali vlhký vzduch a dotýkali sa mokrých stien v bani, udierali si hlavy v prilbách o znížené stropy, blúdili chodbami a čakali na východ do farbou obdarených, jesenných lesov. Pred baňou sa zhromaždilo približne dvadsať turistov so žltými prilbami, ktoré maximálne ladili s okolitou jeseňou. A to boli krásne pohľady.