A dni akoby odrazu plynuli rýchlejšie, ľudia v nich sa striedajú, prichádzajú a odchádzajú bez stopy, no oni sa neskôr vracajú v nočných snoch, priesvitní a pominuteľní, vznášajú sa v priestore ako tiene predchádzajúcich udalostí.
Tak isto, rýchlo a jednoducho sa pominul aj macedónsky úsmev. Pozdrav a rozlúčkové gestá v neskorú noc, takmer ráno.
Možno je to jeseňou. V ten večer mi vôbec nevadilo, že moknem, bol to jesenný dážď, čo zmýva z duší pocity, pôsobí tak príjemne a nostalgicky, sviežo, očistne, (po)city padajú ako listy zo stromov, v hlbokom vnútri som ako chodník posiaty farebným lístím, ktoré vietor občas rozfúka.
No teraz je všetko tak, ako má byť.
A okrem toho kvitnú posledné kvety, dozreli šípky a vzduch vonia tak inak.
jana mARTish 
Já nemám slov
Páči sa miPáči sa mi
no kedy dame rande? :-)
Páči sa miPáči sa mi
jů :)
Páči sa miPáči sa mi
Úžasné fotografie!
Páči sa miPáči sa mi
šípková hmmm
Páči sa miPáči sa mi
ďakujem vám moc, moc!
Páči sa miPáči sa mi
Dvojité životy. Nie prvý a určite nie posledný názov označujúci stav, ktorým sa nám Janka prihovára. A možno ani nie. Ilustruje svoj fotografický denník najmä pre seba. Je to cesta, ktorá jej pomáha nachádzať identitu. Potrebuje ju cítiť, lebo je vnímavá a neváha podeliť sa s obsahom svojho senzoru aj s nami. Zachytáva okamihy svojho života na čip, alebo film a to, že nám umožňuje byť divákmi, je vzácne. Lebo to sú posty, ktoré sa dotýkajú hraníc intimity. Sú také existenciálne.
Janka, v jednej chvíli som si myslel, že si ako Cindy Sherman, ktorá vytvorila množstvo svojich autoportrétov a každý bol iný. Na každom bola niekým iným. Ale ty máš iný postup. Na každom si to ty a žiaden nie je ako druhý. Je to obdivuhodné a teraz budem osobný – tvoj blog je v mojom prehliadači treťou najnavštevovanejšou stránkou. Máš svojich followerov a naučila si nás chodiť na tvoj blog.
Je to krásne a ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi