A dni akoby odrazu plynuli rýchlejšie, ľudia v nich sa striedajú, prichádzajú a odchádzajú bez stopy, no oni sa neskôr vracajú v nočných snoch, priesvitní a pominuteľní, vznášajú sa v priestore ako tiene predchádzajúcich udalostí.
Tak isto, rýchlo a jednoducho sa pominul aj macedónsky úsmev. Pozdrav a rozlúčkové gestá v neskorú noc, takmer ráno.
Možno je to jeseňou. V ten večer mi vôbec nevadilo, že moknem, bol to jesenný dážď, čo zmýva z duší pocity, pôsobí tak príjemne a nostalgicky, sviežo, očistne, (po)city padajú ako listy zo stromov, v hlbokom vnútri som ako chodník posiaty farebným lístím, ktoré vietor občas rozfúka.
No teraz je všetko tak, ako má byť.
A okrem toho kvitnú posledné kvety, dozreli šípky a vzduch vonia tak inak.
Reklamy
Já nemám slov
LikeLike
no kedy dame rande? :-)
LikeLike
jů :)
LikeLike
Úžasné fotografie!
LikeLike
šípková hmmm
LikeLike
ďakujem vám moc, moc!
LikeLike
Dvojité životy. Nie prvý a určite nie posledný názov označujúci stav, ktorým sa nám Janka prihovára. A možno ani nie. Ilustruje svoj fotografický denník najmä pre seba. Je to cesta, ktorá jej pomáha nachádzať identitu. Potrebuje ju cítiť, lebo je vnímavá a neváha podeliť sa s obsahom svojho senzoru aj s nami. Zachytáva okamihy svojho života na čip, alebo film a to, že nám umožňuje byť divákmi, je vzácne. Lebo to sú posty, ktoré sa dotýkajú hraníc intimity. Sú také existenciálne.
Janka, v jednej chvíli som si myslel, že si ako Cindy Sherman, ktorá vytvorila množstvo svojich autoportrétov a každý bol iný. Na každom bola niekým iným. Ale ty máš iný postup. Na každom si to ty a žiaden nie je ako druhý. Je to obdivuhodné a teraz budem osobný – tvoj blog je v mojom prehliadači treťou najnavštevovanejšou stránkou. Máš svojich followerov a naučila si nás chodiť na tvoj blog.
Je to krásne a ďakujem.
LikeLike