Vydavateľstvo Absynt oslavuje svoj prvý rok a za tento čas stihlo vydať už 10 knižiek a niekoľko ďalších pripravuje. Aj keď som ich činnosť evidovala takmer od vzniku, rozhodnutie prečítať si jednu z ich knižiek padlo až teraz. A určite to nebude jediná, ktorú si prečítam.

Kniha Vojna nemá ženskú tvár od Svetlany Alexijevič je reportážna kniha o ruských ženách v druhej svetovej vojne. Nie je len o sestričkách vo vojenských nemocniciach, ktoré doteraz pre mňa boli jedinou predstaviteľnou ženskou zložkou vojny. Je aj o ženách ostreľovačkách, ženách na fronte, silných a odvážnych ženách so zbraňami v rukách.

Nepíšem o vojne, ale o človeku v nej. Nepíšem dejiny vojny, ale dejiny citov. Som historik duše.

Prístup autorky k vojne je veľmi výnimočný. Nepozerá sa na veľké významné a dôležité udalosti, ale na malé ľudské príbehy, na malé (a pritom veľké) osobnosti a ich pocity, bolesti, trápenia, slzy. Na spomienky, ktoré by väčšina žien najradšej vymazala zo svojej pamäte. Autorka zozbierala výpovede mnohých žien a na vojnu sa pozeráme z viacerých pohľadov. Všetky však majú niečo spoločné, sú trpké a kruté.

V centre pozornosti je vždy to, aké je to neznesiteľné a ako sa človeku nechce zomierať. A ešte neznesiteľnejšie je zabíjať, pretože žena dáva život. Daruje. Dlho ho v sebe nosí, odchováva. Uvedomila som si, že ženám je ťažšie zabíjať.

Dozvedáme sa o ženách, či skôr mladých sedemnásťročných dievčatách, ktoré sa prebíjajú na front, dobrovoľne vstupujú do nenávistnej vojny a chcú bojovať za svoju vlasť.

O ženách, ktoré sa už necítili ako ženy, boli odvážne, silné a statočné, ich pohľad na život sa zmenil. Mnohé z nich sa po vojne museli učiť byť opäť ženské a citlivé. Nevedeli si predstaviť, že si opäť oblečú sukňu a budú tým jemným, nežným pohlavím.

Keď som si prvý raz obliekla šaty, rozplakala som sa. V zrkadle som sa nespoznala, lebo sme celé štyri roky nosili nohavice. Nemala som sa komu zdôverovať s jazvami a vnútornými zraneniami. Ak to poviem, kto ma zoberie do práce, kto si ma vezme za ženu? Mlčali sme ako ryby. Nikomu sme sa nepriznávali, že sme boli na fronte. Len medzi sebou sme udržiavali styky, písali sme si.

O tom, že ženy, ktoré zostali doma, obviňovali ženy na fronte z toho, že odišli zvádzať ich mužov.

O ženách, ktoré sa aj počas vojny chceli páčiť. O úcte k ženám, o láske vo vojne, o frontovej svadbe a žene, ktorá si svadobné šaty ušila z obväzov.

O ženách, ktoré znenávideli červenú farbu a už nikdy si nič červené nekúpili. Mnohé z nich si zapamätali vôňu krvi a nedokážu vstúpiť do mäsiarstva, pretože vôňa v ňom a pohľad na surové mäso im pripomína mŕtve telá vojakov.

O ženách, ktoré si nevedeli predstaviť víťazstvo, nevedeli, čo príde po ňom. Báli sa vrátiť domov, lebo nevedeli, čo ich doma čaká, či ich doma vôbec niekto čaká.

Ťažko sa o tejto knihe dá písať inými slovami ako tými, ktoré sa tak často striedajú priamo v jej vnútri. Je krutá, odvážna, násilná, bolestivá, krvavá, plná nenávisti a smrti, ale aj oddanosti a lásky. Je to silná kniha. Pre mňa určite.

Pri Sevsku Nemci útočili sedem až osem ráz denne. Ešte v ten istý deň som vyvliekla ranených so zbraňou. Plazím sa k poslednému, mal celkom prestrelenú ruku. Visí mu len na kúskoch… Na žilách… Je celý od krvi… Treba ho rýchlo obviazať, lenže predtým mu treba odrezať ruku. Nôž a nožničky mi kdesi vypadli z tašky na boku. Čo urobím? Nič iné mi neostávalo, len mu zubami prehryznúť sval. Prehryzla, obviazala som. 

Knihu nájdete napríklad tu.