Budík nastavený na 5:45, bolo piatkové ráno a za oknami bytu na siedmom poschodí sa pomaly začínal deň, z postele sme prešli do sprchy, umyli si zuby, v kuchyni sme si dali sýte raňajky a kávu z kávovaru, obuli si turistické topánky a sadli do auta, z ktorého sme po pravej ruke (a len o malú chvíľu na to po ľavej) pozorovali vrchy, ktorými budeme nasledujúce dni prechádzať.

Vysadli sme na Homôlke, ešte chvíľu nám bola zima, až kým sme s ťažkými ruksakmi na pleciach neprešli prvé kroky do kopca, až kým neprišlo prvé zadýchanie a nezjavili sa prvé teplejšie slnečné lúče. A tak sme niektoré vrstvy oblečenia mohli zhodiť a schovať do batohov, kráčali sme najskôr listnatými lesmi, neskôr sa listnaté stromy striedali s ihličnanmi, míňali sme turistické značky na kmeňoch stromov a míľniky na rázcestiach, stúpali sme na vrchy kopcov, aby sme o chvíľu mohli klesať, a takto stále dokola, s niekoľkými prestávkami na osvieženie vodou, kozmonautickou stravou a raw tyčinkami.

Na náročné okamihy v strmom kopci sme zabudli hneď po tom, ako sme po 23 kilometroch a počas západu slnka prišli do cieľa piatkovej túry, na Rokoš, na miesto, kde sme si rozložili stany, oheň a súpravu na varenie večere, kde sme už len oddychovali, čakali na úplnú tmu a pozorne hľadeli na hviezdy, mliečnu dráhu na oblohe a na vzdialené svetlá dedín v dolinách. Len toľko (a obrovská únava k tomu) nám stačilo k tomu, aby sme zaliezli do spacákov a spokojne zaspali pod stanom. Noc zrejme bola chladná, budila som sa na to, že mám studený nos, a že sa potrebujem zabaliť hlbšie do spacáku. A na to, že vonku počujem kroky. Samozrejme, že kroky boli iba výmyslom v mojej hlave, to len suché listy padali do trávy.

Ráno v lese bolo magické, slnko sa zľahka dotýkalo len vrcholov hôr, po prebudení bolo všade ticho, pokoj a ľudoprázdno, dokonalá harmónia. V druhý deň sme sa už nikam neponáhľali, uvarili sme si bylinkový čaj a ležali na karimatkách až do pravého poludnia, možno i o kúsok viac. O pol tretej sme opustili to čarovné miesto (ktoré si niektorí z nás zapamätajú už navždy), urobili sme si posledné obrázky, otočili sa chrbtom k našej lúke a ubolení z túry predchádzajúceho dňa kráčali ďalej, na miesta neznáme, do lesov tajomných, na chodníky lákavé. Kráčali sme až k cestám známejším a na miesta dôverne poznané – po tme sme sa s horami rozlúčili a vrátili sa do bytu na siedmom poschodí. Okamžite zaspať a naberať sily.

Po pár dňoch môžem povedať, že Strážovské vrchy nás prijali, pohostili a ukázali nám svoje (najkrajšie) zákutia. Ďakujeme im, stálo to za to aj napriek všetkým bolestiam!