Keď slnko poobede zájde za búrkové mraky, začne pršať, slnko sa medzi mrakmi občas zjaví a kvapky sa v ňom ligocú, keď pršať a hrmieť prestane a my sa ideme prejsť, na pláži sa vyzujeme a pod nohami cítime mokrý, studený piesok, ľahké penové šľapky si nesieme v rukách, dvaja rybári na pláži fajčia, pozorujú, kam smerujú naše kroky, a najkrajšie na tom je, že v tej chvíli si s tou najväčšou istotou môžeme povedať, že nesmerujú nikam, že ideme len tak, k domu a jazeru, o ktorých sme nevedeli, môžeme si povedať, že sa nikam netreba ponáhľať, že sa kedykoľvek môžeme zastaviť, otočiť, pokračovať, vrátiť sa späť, ísť za slnkom, ktoré sa na oblohe zjaví chvíľu pred tým, než zájde za korzické skalnaté hory v diaľke.