Bolo to pár dní pred štátnicami, keď som sa chcela aspoň na chvíľu striasť samoty v prázdnom byte, zatvorila som okná, zamkla dvere, prehodila plátenú tašku cez plece a vydala sa na ikeovú terapiu. Lebo to mi celý čas znelo v hlave, že Ikea je liekom na všetko. A potom som sa vrátila, z tašky som vybalila vázu a vložila do nej biele ľalie. Prešlo niekoľko dní a ľalie sa otvorili, M. sa vrátil, denného svetla bolo stále menej a menej, tak sme z chladničky vybrali studené ružové víno, pustili hudbu z gramofónu a cítili sa sviatočne. Také malé oslavy každodenných okamihov.