Len som si potrebovala na chvíľu sadnúť, prestať premýšľať a napísať, že niekedy sa bojím svojich myšlienok, bojím sa ich vysloviť alebo inak vyjadriť, pretože by mohli ublížiť, pretože to nie sú myšlienky môjho súčasného ja, ale toho druhého, toho, ktoré ma navštevuje v osobnej samote.

Inak drieme. Sú to zvláštne úkazy bytia.

A potom sú tu aj iné myšlienky, keď myslím na M., predstavujem si, že je tu, že počujem jeho tiché bosé kroky na drevenej podlahe, smerujú ku mne, počujem, ako si vyzlieka tričko, cítim jeho bozky na krku, otočím sa k nemu a do tváre mi cez jeho kučeravé vlasy preniká slnko, zlaté slnko podvečerných chvíľ. Spolu plánujeme víkend v stane, predĺžený víkend v Budapešti, vymýšľame rôzne iné veľké aj malé plány, veľké a malé príbehy, po ktorých nám zostanú mihajúce obrazy v hlavách a analógové obrazy na filme.

Myslíme na oslavy, drinky v obľúbenom bare, noci v prázdnom dome a neskôr v našom byte, jazero s dreveným mólom, les, cesty, radosti, úsmevy, svetlo, čo bude. Myslíme na to, čo si nevieme predstaviť. Len to príde.