Čítam si svoje staré zápisky a cítim, že niečo sa zmenilo. Niektoré veci a myšlienky sú vzdialené, iné sú teraz celkom blízko, keby boli hmatateľné, tak by som povedala, že sú takmer na dotyk. Čítam o tom, ako rýchlo mi v tých dňoch plynul čas a v duchu si vravím, že na tom sa nič nezmenilo, možno teraz ide ešte o čosi rýchlejšie, neuveriteľne rýchlo.

A napriek rýchlo plynúcemu času som sa stále nedočkala toho, na čo čakám už dlho. Dávnejšie som stratila chuť do fotenia, fotím teraz oveľa menej, a keď fotím, nie som spokojná, obrázky sa opakujú, idem stále tým istým smerom a točím sa dookola v tom istom, pozerám si ich a v hlave si vravím, čo som mohla spraviť inak, že tie fotky nemajú dušu, nemajú v sebe atmosféru, nič nevypovedajú, nechcem ich nikomu ukazovať, po každom vyvolanom filme opadá zo mňa nadšenie, pretože očakávania sú iné, nie sú naplnené.

Verím, že táto kríza ma prejde, že opäť budem vedieť zachytávať každodenné obyčajnosti, tešiť sa z nich, a potom s radosťou otvárať obálky s čerstvo vyvolanými filmami bez náznaku sklamania. Budem sa tešiť zo všedných okamihov, z farieb na obrázkoch, z pocitov, ktoré vo mne zanechávajú. Vždy boli ako môj denník, pri každej fotke som vedela, čo som v danej chvíli cítila, čo som si chcela uložiť a zachovať.

Pred pár dňami to aspoň na okamih prišlo, bolo slnečné poobedie, zo šálky s čajom sa parilo. Vstúpil do mňa pokoj, nikam som sa nenáhlila, iba som si vychutnávala tie slnečné lúče, ktorých je teraz len málo. Dni sú krátke, chladné, rýchle, no táto slnečná chvíľa ma aspoň na chvíľu objala a prebudila vo mne chuť zachytávať tie najobyčajnejšie okamihy a tvoriť si z nich krásny obrázkový svet.