Vrátila som sa na to miesto, ktoré sfarbilo moje čiernobiele (nevyvolané) spomienky. Len som tam stála, vraveli, že máme ísť, no mne sa odísť nechcelo, veď som mala pred očami celý ten príbeh. A tak som tam ešte chvíľu mlčala, no po cyklických spomienkach v hlave sa usmiala a nahlas vyslovila všetko to, čo robí toto miesto knižným a poetickým.
Vtedy bolo načase odísť na lepšie miesta, ktoré nás privítali svetlými miestnosťami, kaštieľnymi oknami a budhistickými myšlienkami, pánom, čo nás sprevádzal, veľa rozprával a zanechal v nás nezmazateľné stopy. Taký človek, od ktorého sa dá veľa naučiť, osobnostne s ním rásť. Ten, čo v nás ešte nejakú dobu zostane a občas sa zjaví v našich neskorších rozhovoroch.
Ten muž z kaštieľa otvoril moje duševné okná. A vieru v ľudí.
jana mARTish 
Tieto fotky starých okien ma vrátili späť do mojej minulosti. Vďaka nim som si spomenula na mieste, kde som trávila celé hodiny – izba na povale u mojej starej mamy :) Boli síce drevené, ale kvalitné. Keď si spomeniem na okná na našom byte, pod ktoré nám neustále zatekalo a prenikala cez ne zima do miestnosti tak som rada, že ich už doma nemáme a že sme ich vymenili za nové okná s profilom salamander
Páči sa miPáči sa mi