Sú dni, keď veľa premýšľam, myšlienkami sa obaľujem a som ako mandľa v škorici. Prenikavo voniam. Včera, cestujúc autobusom z vinárne, počúvajúc hudbu a sledujúc mihajúce svetlá áut za oknom, zapísala som si do mobilu zopár viet, uložila a večer si ich čítala v posteli.

Občas som sama prekvapená, ako ťažko zo mňa plynú slová, aj keď v hlave ich viem takmer dokonale sformovať do zložitých skladačiek.

Pýtam sa, čo je to za pocity, čo je to za motýle, čo sa tu zjavili a lietajú okolo mňa. Množia sa a cítim sa kvôli nim previnilo, vôbec som ich k sebe nevolala a teraz ich nedobrovoľne chytám do siete, no nechcem si robiť zbierku zarámovaných farebných krídel na stene,

konám podvedome akoby som svoje vedomie ovládať nevedela, niekde v hĺbke som cítila náhodné a nechcené stretnutie a neustále som sa obracala, pozorovala tváre a snažila sa zachytiť to, čo mi napovedajú.

Predstavila som si film Last Night a bola som Keirou a jedna noc bola presne takou, v zvodných šatách, so smiechom a s bozkom,

lebo tie motýle sú všade prítomné, stále, na každom mieste, vrátili sa a lietajú a lietajú a lietajú a…