(Video príloha k predchádzajúcemu príspevku.)

Nasledujúcu noc, počas zatmenia mesiaca sa odohrávali úplne iné chvíle, vyšli sme z divadla a na oblohe hľadali mesiac, zdalo sa nám, že všetci ľudia na námestí dvíhajú a otáčajú hlavy k oblohe, kde ešte mesiac nie je, no mohol by byť. Kúpili sme si zmrzlinu s kúskami čokolády Toblerone a vyjedajúc roztopenú šťavu z papierového pohárika sme sedeli na námestí a čakali na zatmenie, čakali a hľadali mesiac, budovy nám znemožňovali výhľad a práve preto sme kráčali smerom k novému mostu, smerom k hradu, smerom späť na námestie. Plechovka citrónového piva zašumela pri otvorení. A potom to bolo už ozajstné zatmenie, o ktorom som všade čítala, pri dlhšom pohľade do svetla pouličných lámp sa nám mesiac na chvíľu strácal, no stačilo sa zahľadieť do tmy a nekontrastná guľa na tmavom pozadí bola viditeľná aj pre moje oči.

Za tú chvíľu, čo som cestovala autobusom, mi hrala v ušiach hudba. Doma som so šálkou levanduľového čaju v náručí ešte sedela na terase v kresle a sledovala postupné odkrývanie mesiaca. Trochu som ľutovala, že som si zatmenie nechala pokaziť svetlami mesta, ale po vyše hodinovom sedení v nočnom tichu sa vo mne všetky negatívne pocity rozplynuli a všetko vnútro bolo stabilizované, ustálené, pokojné. A tak som si to predstavovala.