Už niekoľko rokov si robím zoznam kníh, ktoré som prečítala. A už dlhšie rozmýšľam nad tým, že si budem zapisovať aj pocity, ktoré vo mne po prečítaní kníh zostali. Rozhodla som sa ich zdieľať aj s vami a možno niekoho priviesť k dobrej knihe.

Po knihe Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo som siahla krátko po tom, ako sme si zakúpili lístky do Divadla Andreja Bagara v Nitre na predstavenie Veľký zošit. Neľutujem, že skôr ako som videla hru, som si prečítala knihu, podľa ktorej bolo predstavenie spracované.

Kniha je z vojnového obdobia, avšak vojna je tu vnímaná veľmi všeobecne a nie je bližšie určené, o akú vojnu ide. Vo Veľkom meste kvôli vojne prepukli nepokoje a hlad, preto sa matka rozhodne doviezť svoje trinásťročné dvojičky k starej mame na vidiek, do Malého mesta. A to aj napriek tomu, že vzťah matky a dcéry hraničí s nenávisťou. Stará mama sa chlapcov ujme, no ani jej vzťah k nim nie je prívetivý. Napovedá tomu aj oslovenie, ktoré chlapcom pridelila. Sukini synovia. Chlapci sa prispôsobujú správaniu starej mamy, vojne, zlému svetu a trénujú svoju odolnosť v hlade, nehybnosti, fyzickej aj psychickej bolesti. Kniha Veľký zošit ukazuje, ako vojna dokáže zmeniť človeka a jeho hodnoty. Ako ľudí rozbíja a učí ich byť tvrdými, krutými, chladnými a bezcitnými.

Na príbeh dvoch súrodencov sa postupne pozeráme z troch perspektív, pričom udalosti sa vždy trochu zmenia. Niečo je lož, niečo je pravda, jedno vvyvracia druhé.

Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo je knižka priama, a aj tým ma sčasti oslovila. Napriek tomu, že najradšej mám knihy s kvetnatými opismi, pri tejto knihe mi striedmosť a priamosť vyhovovala. Nesnaží sa opisovať veci do hĺbky, ani nazrieť bližšie do pocitov a vnímania hlavných postáv. Opisuje veci na rovinu, tak ako sú, tak ako ich hlavní hrdinovia prežívajú. Autorka slovami neplytvá, no aj tak je povedané všetko, čo treba.

Štýl knihy by sa dal prirovnať slohovým prácam, ktoré bratia píšu, vzájomne si ich vymieňajú, opravujú a hodnotia za dobré alebo zlé.

Pri rozhodovaní sa, či je hodnotenie dobre alebo zle, používame jednoduché pravidlo: slohová práca musí byť pravdivá, musíme opisovať to, čo je, čo vidíme, čo počujeme, čo robíme.
    Napríklad, je neprípustné napísať: Stará mama vyzerá ako bosorka; ale je dovolené napísať: Ľudia volajú starú mamu Bosorka.
    Je neprípustné napísať: Malé mesto je krásne, pretože Malé mesto sa môže zdať pekné nám a niekomu inému škaredé.

Bratia vo svojich slohových prácach obchádzajú vyjadrenia citov či pocitov, pretože slová, ktoré ich pomenúvajú, považujú za nejednoznačné, chýba im presnosť a objektívnosť. Je vhodnejšie uspokojiť sa s opisovaním predmetov, ľudí a seba samého. Teda opisom skutočnosti. Taká je aj samotná kniha.

Niekedy krutá, chladná, bezcitná.

    Presne v tej chvíli sa v záhrade ozve výbuch. Hneď na to vidíme mamu padnúť na zem. Dôstojník beží k nej. Stará mama nás chce odstrčiť. Povie:
    “Nepozerajte sa! Choďte do domu!”
    Hľadíme na mamu. Z brucha jej trčia črevá. Je celá červená. Dieťa tiež. Mamina hlava visí cez okraj jamy, ktorá ostala po granáte. Oči má otvorené, ešte zmáčané od sĺz. 
    Stará mama povie:
    “Choďte po rýľ.”
    Na dno jamy položíme prikrývku a mamu na ňu naložíme. Ešte stále zviera dieťa v náručí. Prikryjeme ich ďalšou dekou, potom jamu zahrabeme.

Knihu nájdete napríklad tu.