Aj keď sme teraz ďaleko od slovenských hôr a spoznávame iné, zahraničné krásy svet(l)a, tieto liptovské pohľady mám stále v sebe, veľmi ma tešia tieto obrázky, ich farby, ich svetlo, ich (pre mňa takmer) dokonalá atmosféra, v ktorej sme tieto okamihy prežívali, že som týmto fotografiám odpustila aj ich občas nejasné zaostrenie. V nedokonalosti fotografií je krása, technická nedokonalosť tu je nahradená dokonalou liptovskou krajinou, poliami, lúkami, ovcami a horami v diaľke, západom slnka, kvetmi, ktoré v protisvetle žiaria, i ten vietor, ktorý nám ostro bil do tváre a celkom určite to nebol letný jemný vánok, ale skôr jarný roztržitý vietor, tak i ten sa mi teraz spätne zdá dokonalým. Pretože patril k nám, patril k týmto chvíľam, oslobodzoval, odnášal ťažké slová o živote a smrti ďalej, ešte ďalej, nech nás nezaťažujú, nech sme bez nich ľahší, nadnesenejší, očarení tým, čo nás v danom momente obklopovalo.