Prešli sme niekoľko hodín vo vlaku spolu s ľuďmi v slamených klobúkoch, ktorí cestovali na Pohodu, no my sme išli ešte ďalej, ešte niekoľko stromov nám dalo zelenú, kým sme prišli do Liptovského Mikuláša a presunuli sa do dedinky hneď vedľa Liptovskej Mary. Len jedna lúka nás delila od pobrežia, kde sme sa chodili prechádzať, kde sme ležali v tráve, kde sme sedeli na schodoch a odháňali chrústy, ktoré neustále lietali okolo nás, bzučali a vrážali nám do nehybných tiel, tu sme pozorovali hory v diaľke, tu sme čerpali energiu, oddychovali, prechádzali miestami, kde neboli chodníky, vstupovali na móla, na ktoré bol zákaz vstupu, tu sme čakali na to, kedy vzduch okolo nás zhustne, stmavne, kedy všetko stíchne a my sa postupne budeme môcť vydať do teplého náručia našich snov.