Po daždivej sobote a zamračenom nedeľnom ráne vyšlo slnko, pohladilo nás, konečne nás zahrialo na koži, konečne, lebo veď na túto chvíľu som celý víkend čakala. Na to, aby vyschli dažďové kvapky na listoch rastlín a kríkov, na to, aby baza pod vplyvom slnečných lúčov prenikavejšie voňala. A tak sme si po káve a koláči vyšli za dedinu na poľnú cestičku, pri ktorej rastú vlčie maky a fialové lúčne kvety, kde vonia baza, kde jarný vánok lezie pod sukňu, kde sa miešajú vzdialené šumy lesa a šumy dedinského života.
 
Na prechádzke s B., s košíkom plným kvetov. A po dlhom čase i s digitálnym fotoaparátom. Lebo novú lásku treba zasvätiť do mojich poetických svetov.