Fotky asi dva roky staré, keď nahota pre mňa symbolizovala zraniteľnosť, keď mokrá pôda a mokré listy na bosých nohách boli lepkavé ako bolestné pocity vo mne, keď dážď ma mal očistiť, keď som utekala do samoty, aby som sa s ňou dokázala zmieriť a spriateliť.

A teraz, vždy keď je dážď a ja sa cez mokré okno mojej izby pozriem na tmavozelené lesy, cítim to opäť. Všetky vône a zvuky a pohľady a sny sú vo mne zapísané. A ja ich občas zapisujem na hladké strany čierneho Moleskine zápisníka.

A takto takmer vždy, keď som doma a prší. Melanchólia.