Sú noci, kedy nedobrovoľne snívam a v hlave sa mi premietajú osoby, ktoré (ne)poznám, predbiehajú sa a žiadajú ma o pozornosť, upozorňujú na svoju prítomnosť, vtedy sa budím, svitá a ja nahlas nadávam, lebo to, čo sa deje vo sne, je zlomok minulosti, vracajú sa ku mne neuzavreté udalosti, myšlienky, ktoré počas dňa zavrhujem a skrývam sa pred nimi do svetlých a nežných radostí,

ale to je tá neprekonateľná sila noci. Núti ma sedieť na parapetnej doske pri otvorenom okne a nechať si prúdiť teplý vánok na takmer nahé telo, chvíľu mi nie je zima, ešte chvíľu nie, tak tam sedím, počúvam šum lesa a rozmýšľam nad tým, čo som videla a čo som len cítila, nad drobnosťami, ktoré som si poskladala a naučila sa vnímať ich, i keď emócie vo mne stále kričia,

myslím na vzduch, ktorý zhustol a nedá sa ním prejsť, na spomienky, ktoré neblednú, len dňami sa vzďaľujú, na asociácie, čo ma obklopujú,

tie asociácie, čo vo mne vytvárajú sny z iných svetov, tie poetické prechádzky mysľou, kde sa tvoria lesné príbehy, také sny do budúcnosti, dobrovoľné imaginácie, lebo niekde som čítala, že if you can dream it, you can do it a to ma teší, ženie, dáva nádej, obaľuje ma do jasných túžob.

Lebo sú sny a sú iné sny.