K zbierke obrázkov prikladám zbierku slov, v bielom priestore, ktorý bol prázdny, sa množia slová a písmená nesúce šťastie a predstavy, predstavy, čo sa líšia od tých pokojných a samotárskych túžob spred niekoľkých mesiacov. Živé a veselé. A aj keď sedím nad dedinou na trávnatej lúke, sú to imaginácie, čo mi prebiehajú hlavou,

raz som tam sedela a zapísala si do mobilného telefónu, že chcem byť s tebou v ovocnom sade, kde to bzučí a vonia, občas vláčne padajú lupene kvetov zo stromov, je tam farebne a radostne. A tam pod slnkom a zakvitnutou mandľou ležať na deke so zatvorenými očami, nech sa tých prírodných krás nepresýtime, nech myslíme, rozmýšľame nad významom vtáčích spevov, šumom tráv a konárov, nech len proste sme. Blízko.

Dnes už kvitne a vonia biely jaseň. Keď som hladila jeho mäkkosť, rozmýšľala som, že chvíle, počas ktorých si uvedomíme naše skutočné pocity, sú náhle a nečakané, nie sú pre nás otvorené vždy. A vtedy som cítila, že ľúbim, že chcem si tieto pocity dôkladne pestovať, rozvíjať ich viac, živiť ich, žiť nimi a napĺňať si svoje vymyslené príbehy, plniť si/ti šťastie, mať ťa v hlave aj vtedy, keď si ďaleko, a cítiť ťa, keď si blízko,

a aj keď som prehnane pozitívna, páči sa mi to takto, ó, aké nezvyčajné, o šťastí som dávno nevedela hovoriť.

Aj keď som na tomto kopci, padá slnko a svetlo je magické, zlaté a výrazné, keď kvitnú kvety a zelené kríky sa mierne kývu v rytme vetra, dedina mlčí, keď vo vzduchu vonia zmes jaseňa a orgovánu a šalvie, vtedy vzťah k tomuto priestoru narastá, aj vtedy som šťastná.

. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

facebook // flickr // tumblr // bloglovin