Nocou prechádzame ulicami a potom stojíme tam, kde nad hlavami nám lietajú netopiere a my si držíme vlasy a hladíme na mesto v žiare, na oblohu a v tej tme hľadáme svietiacu Venušu a Jupiter a prechádzame uličkou, kde jarný vzduch sa náhle mení na smrteľný chlad, kde stojí žena a fajčí cigaretu, kde sa medzi múrmi ozývajú naše kroky a slová a smiech a my pokračujeme ďalej k červenému domu s tyrkysovými oknami a rozprávame si o rozbitej lampe a o Viedni,

taká noc na hrade, prvé večerné jarné cítenia,

a potom v čajovni pijeme horúce nápoje s omamnou vôňou a pokračujeme vo veselých rozhovoroch, jeme muffiny s kúskami čokolády pečené chlapom v oranžovom tričku a s vlasmi zviazanými farebnou gumičkou, ten chlap nám potom odomyká dvere a my stúpame po schodoch bližšie k oblohe a tam stojíme, opieram sa o zábradlie a vravím si, že strechy v noci majú neprekonateľné čaro, že by som tu vedela presedieť celú noc a s fľašou vína pozorovať premeny noci a čakať na pomalý východ slnka.

A k týmto dňom patrí táto pieseň: