Nechávam sa viesť

Dnes je to slnko, čo sa skrýva za atramentovým oblakom a potom len na zopár vzácnych minút vyjde a svieti mi do tváre, je to vietor vo vlasoch, suché kvety a trávy, čo praskajú pod každým mojím krokom, tá praskajúca tráva mi v hlave vytvára veselé obrazy mrazivého poobedia pri potoku, obrazy samoty, dvoch podivných existencií, ktoré postupne spájajú svoje vnútorné svety, ktoré sedia na brehu a v potoku pozorujú malú rybku a slnko odrážajúce sa od hladiny.

Občas sa ešte stále myšlienkami stretávajú pri tých dvoch stromoch, aby na ne nezabudli.

Sedím tu pod lesom so skríženými nohami, zapletenými do seba skoro rovnako, ako sa mi v hlave prepletajú rôzne súvislosti, cítim v sebe stopy, ktoré vo mne zanechal, počúvam melódie tohto prudkého, jarou voňajúceho vetra, ktorý napriek svojej intenzite nemá silu vyfúknuť mi z hlavy všetky tie spomienky,

spomienky zamatové, neodolateľné, také blízke a éterické, zdá sa mi, že sa ma neustále veľmi nežne dotýkajú a sú prítomné v každom okamihu, cítim, ako ma objímajú, ako sa ma držia a nechcú povoliť, nechcú vyblednúť a mne stačí hocijaký podnet a vo mne sa množia asociácie, vedú ma späť v čase, vedú ma k vŕzgajúcemu drevu na povale, k streche opusteného domu, k padajúcej omietke, k tým dvom stromom na poli.

To niekoľkominútové dnešné svetlo krátko pred šiestou ma takto prebudilo, lebo svetlo (a láska k tomu) je vždy najväčšou inšpiráciou.

Reklamy

6 thoughts on “Nechávam sa viesť

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s