Divadlo

D

V divadle pozerám na podlahu, dáždniky a pixelové obrazy na stenách, dva dni tu, dva dni v sále Starého divadla, s ľuďmi, s rumom, s odrazmi v zrkadlách, behaním po zákulisných priestoroch a počúvaním španielčiny z každej strany. Mladí herci, lektori a ich hispánski rodičia, španielsky veľvyslanec. Jedna pracovníčka divadla si zavesila červený dáždnik na biele okno, bol to pekný pohľad, pripravovala som sa na fotku, niečo kompozične správne, no žena zakričala a nakázala dáždnik priniesť dole. Interesujú ma tu tie okná, svetlá a lustre, starý viedenský klavír, drevená podlaha, po ktorej klopkám čižmami, a počas predstavení chodím po špičkách, len nech nepočuť zvuky, nech nepočuť mňa.

Nech zaniknem, ako som už zanikla.

Niekedy si absurdnosť situácií neuvedomíme alebo ju vidieť cielene nechceme, vraví mi pozitivizmus dnešného dňa. V tele cítim zvláštne pocity, ktoré nedokážem opísať, strieda vo mne pokoj, satisfakcia, veselosť, keď sa smejem na niektorých správach. A potom formujem slová, akoby som bola iný človek, akoby vo mne opäť hostil ten istý parazit predchádzajúcich dní, ovláda ma a manipuluje mnou, nie som to ja. Hovorím o tom, že sa stále len skúšam, odolávam, premýšľam, pripravujem sa,

ale sústredím sa na seba, ako mi nakázal A.

Rastiem, vyvíjam sa, kvitnem, nie telom, ale dušou.

Reklamy

One thought on “Divadlo

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s