Ráno do školy kráčam pod rozhojdaným dáždnikom, tieto dni sú také všetky, len nečinne sedíme a hľadíme do okien, za ktorými je dážď a mláky a blato v tráve. U nás v dedine sú to mláky veľké ako jazerá, niekedy si to nazývam rieka Nitra dva.

Dnes to bolo ako divadelná hra. Cítila som vo vzduchu napätie, ako napätie pred večerným predstavením v sále, kde sedia dámy v saténových blúzkach a chlapi s kravatami, zdvihnú sa opony a na zem začnú dopadať prvé prejavy dažďa, dej sa stupňuje, prší, prší, sedím v autobuse – to je moje hľadisko, svetelná križovatka je moja scéna.

Táto hra vrcholí padajúcim ľadom na konci jazdy a vodou po členky.

Už je ticho, teraz sa mi tie kvapky vonku páčia, kvapky na tulipánoch, na orgovánových pukoch a kvapky v mojich dlaniach. Pokojné kvapky.