Vstali sme po tme, vlak zo stanice vyrážal 5:50, kedy bola ešte ranná hmla a tmavomodrý vzduch nad poľami za Bratislavou, vzduch postupne bledol, vyšlo slnko a roztopilo aj hmlu nad jazerami s kačkami a labuťami. Slnko sa občas skrylo za kopce, občas bolo na hrane vrchov a svietilo iba cez najvyššie stromy. Tie stromy žiarili a zo slnka cez seba prepúšťali iba lúče, všetko ostatné pohltili.

O pár hodín neskôr vlak prechádza cez Východnú, tajomný zasnežený les, kde sú len stopy zveri a možno zopár poľovníkov, ktorí smerovali k drevenému posedu. Popadané stromy, ponad potok úzky mostík s lanom na pridržiavanie sa, les, ktorý pred nami skrýva Vysoké Tatry. A potom nám ich odhalí a my si ich aspoň cez okno fotíme do pamäte mobilov a ukladáme si fotografie s ostrými zasneženými vrchmi a našimi odrazmi v skle.

Neviem sa sústrediť na čítanie, stále musím pozorovať obrazy, ktoré nám cesta ponúka.

A tak je to aj vtedy, keď sa plní zážitkov vraciame vlakom domov. Dedinka pod lesom, v ktorej je asi 30 domov a nad dedinou malý kopec s kostolíkom. Pod dedinou je potok, kráča pri ňom chlap v zelenej vojenskej bunde, myslím si, že muž pri vode venčí psa, i keď v rýchlosti uháňajúceho vlaku žiadneho psa nevidím. Prechádzame ponad rieku, potok, ktorý sme videli pred chvíľou, sa možno vlieva do tejto rieky.

Všímam si posedy na okrajoch lesov, chcem ich fotiť, posedy, ale aj veľa ďalších obrazov za oknom vlaku, hneď si ich premieňam na fotografie, zamrznuté jazero s dreveným mólom na brehu, popadané stromy v lese, opustené kamenné domčeky, napílené drevo poukladané na úhľadné kopy, dvaja ľudia na poli, mladý pár držiaci sa za ruky – chalan v rifľovej bunde, dievča v kabáte s indiánskym vzorom. Starý cintorín pod lesom, zamrznuté močiare obrastené žltou suchou trávou, sem tam sneh a jeho pozostatky.

Cesta do Košíc a z Košíc. A hore obrázky v čase medzi tým.