Ako veľmi dokážu zasiahnuť spojenia, ktoré sa ma nijak netýkajú. Tie spojenia sú vzdialenejšie ako more, vzdialenejšie ako ostrovy v ňom, ako skaly na pobreží, sú ako čajky lietajúce nad vlniacou sa hladinou a vyprázdnenou plážou v teplý prímorský podvečer. No aj tak sa ma neustále dotýkajú. A táto oceánska atmosféra sa vo mne mieša s inými asociáciami, myslím na to, ako plynie čas, a že spolu s ním plynú aj ľudia, že sa menia, že sa približujú a vzďaľujú a niektorí sa vzdialili až tak, že sa už nikdy nevrátia. No oni sú tu aj naďalej, sú vo mne uložení a stále dokola sa ku mne vracajú, je to zacyklený kruh, v ktorom je mi občas smutno.

A potom si poviem, že žijem rýchlo, že som zabudla na drobné detaily, ktoré tvoria svet, že som zabudla na ranné slnko a jeho dotyky na nahej pokožke, že som zabudla, ako vône vo mne prebúdzajú pocity a spomienky, ako cukrová vôňa, ktorú som cítila dnes ráno, sprevádzala niekoľko túlavých príbehov. Z toho vzduchu cítim všetko to, čo som cítila niekedy. Všetko sa vo mne mieša a ja kvôli tomu v jeden z týchto septembrových večerov nadávam v telefonáte do debilov.

Mala by som spomaliť. I na to som dnes, klopkajúc po dlaždiciach na chodníku, myslela. “Spomaľ, dievča, spomaľ.”