Vtedy to bol pekný podvečer, obloha sa sfarbila do atramentovej modrej, svetlá áut a pouličných lámp výrazne s oblohou kontrastovali, dažďové kvapky nariedko padali, a keď motor stíchol, v aute sa ozýval ich jemný dopad na sklo.

A ja som si vtedy povedala, že aj niektorých ľudí časom začneme brať ako kvapky. V našich očiach padnú a stanú sa z nich už iba priehľadné elementy. Naďalej o nich vieme, vidíme ich, no ich vnútro je pre nás aj tak neviditeľné.

Boli to zvláštne hĺbavé chvíle, ktoré sa v samote občas objavujú. A ja ich mám rada.

A k niektorým kvapkám by som sa ešte niekedy chcela priblížiť. Aspoň tak okrajovo.