Plniť si sny, to je len dočasné šťastie. Aspoň pri tých malých snoch to tak môže byť. Prišli k nám, boli na dosah ruky, naťahovali svoje dlhé krky bližšie ku mne a zo mňa sa pomaly vytrácal ten ideál ich elegantnosti. Chodili pomaly a ťarbavo, boli nešikovné a v boji o jedlo boli vždy porazené čajkami.

Sny sa spájajú so spomienkami, tieto labutie sny určite, pre mňa sú symbolom. A myslela som naň aj vtedy, keď som stála na brehu jazera a starší pár labute a čajky kŕmil, rozprával sa s nimi, oslovoval ich rôznymi pomenovaniami, a potom muž chytil ženu za ruku a spolu odkráčali po zasneženom chodníku. Ich sen a šťastie neboli len dočasné.

Labute prišli, chvíľu som sa na ne usmievala, no i tak som sa cítila nostalgicky. Lebo sneh a ľad a január a labute k tomu, to všetko na mňa tak sentimentálne vplývalo.

Ale môžem sa mýliť. V tom o tých snoch a dočasnom šťastí.