Bol večer a naše kroky zanikali pod vodou, to tiché škrípanie piesku pod nohami bolo príliš nevýrazné na to, aby dopĺňalo opakujúce sa rytmy vĺn. I stopy, ktoré po nás na pobreží zostávali, boli len prechodné a takmer okamžite zanikali. Nezostalo po nás vôbec nič, zostalo len niečo v nás, hviezdy a mesiac na oblohe, tie zvuky vĺn a cikád a vzdialenej hudby, tma, pokoj a mier.
A dni, tie sú iné, sú veselé a hravé, deti si z piesku stavajú pevnosti, plávajú, kričia a smejú sa, chvíľami ich sledujem, vtedy, keď zdvihnem hlavu od Murakamiho knihy a rozmýšľam o písaní, ktoré dáva zmysel, o príbehoch, ktoré aj v slovách žijú a dýchajú, o tých, ktoré (by) som chcela žiť a tvoriť a písať.
Veľa písať. Lebo sú dni a pocity, o ktorých treba napísať tisíce slov.
Prekrásne fotky :) Chýba mi pláž a piesok medzi prstami!
Páči sa miPáči sa mi
Janka, nezabudni na “uličkové” fotky, ako napríklad tu – https://worldofnevara.files.wordpress.com/2010/03/img_5730.jpg?w=720&h=1046 a tiež na drevené okenice :)
Páči sa miPáči sa mi