Bol večer a naše kroky zanikali pod vodou, to tiché škrípanie piesku pod nohami bolo príliš nevýrazné na to, aby dopĺňalo opakujúce sa rytmy vĺn. I stopy, ktoré po nás na pobreží zostávali, boli len prechodné a takmer okamžite zanikali. Nezostalo po nás vôbec nič, zostalo len niečo v nás, hviezdy a mesiac na oblohe, tie zvuky vĺn a cikád a vzdialenej hudby, tma, pokoj a mier.

A dni, tie sú iné, sú veselé a hravé, deti si z piesku stavajú pevnosti, plávajú, kričia a smejú sa, chvíľami ich sledujem, vtedy, keď zdvihnem hlavu od Murakamiho knihy a rozmýšľam o písaní, ktoré dáva zmysel, o príbehoch, ktoré aj v slovách žijú a dýchajú, o tých, ktoré (by) som chcela žiť a tvoriť a písať.

Veľa písať. Lebo sú dni a pocity, o ktorých treba napísať tisíce slov.