Tichom a svetlom sme naplnili naše mysle, mlčky som sa pomodlila a potom myslela na tú časť modlitby o odpúšťaní, vravela som si, že moje viny mi nikdy nebudú odpustené, kým sa vnútorne nevzdám vín, ktoré ja sama neviem odpustiť. Aj na tie som myslela, opäť ma bodli a prudko zaboleli, presne vtedy, keď som so zloženými rukami stála na cintoríne, v objatí mrazu, bieleho snehu a klzkého ľadu na chodníkoch,

tá biela bola všade, pôsobila ako symbol čistoty, vnútornej obety, ktorá keď raz skutočne príde, bude len vo mne, bude len mnou, prežijem si ju sama a bez zbytočných básní a pohľadov a ďakovaní a zmierení, ktoré by spôsobili viac bolesti, ako si niekto môže myslieť.

Ach, tieto dni vianočné naplnené sentimentom, keď v izbe iba horia sviečky a žiaria svetielka, ktoré sa lesknú v (len na krátky okamih) zaslzených očiach, bol to jeden z tých nostalgických okamihov, kedy som sa tajne prenášala do iných časopriestorov, kedy som myslela na tie dva paralelné svety, ktoré si občas žijem a spájam si tieto decembrové dni s inými.

S tými, ktoré boli a už nikdy sa k nám nevrátia. Lebo ľudia sa menia, prichádzajú, zostanú len chvíľu, a potom spokojne odídu a vezmú si so sebou všetko, čo im chcete, aj nechcete dať. Tak je.