V zdanlivo banálnej situácii cítim potopu, plávanie v hlbokých vodách, vypúšťam z úst posledné bubliny a nevládzem dýchať.

V ten podvečer pršalo a dažďové kvapky dopadali na okno autobusu v nepravidelných intervaloch. Z trnavských pouličných lámp boli len svietiace rozmazané bodky, rozmazané, ako minulosť v prítomnosti, rozmazané impozantné obrazy v mojej hlave, také obrazy, ktoré sa občas pohybujú, približujú sa alebo sa nenápadne a bez slova pokúšajú vzdialiť. A sú nositeľmi známych tvárí, ktoré som poznala (but now you’re just somebody that I used to know).

Po dáždniku stekajú kvapky, ktoré sa spájajú a naberajú na mohutnosti. Aj tie vytvárajú rôzne impresionistické obrazy prepojených myšlienok, ktoré sa pri pohľade zo zadu rozvíjajú negatívnym a nostalgickým smerom. Opäť ma prebodol ten pocit, čo už dlho zraňuje.

Ale vyplávala som z toho rýchlo. Nestretla som žiadnu rybu a tak to má byť, keď chcem  plávať a netopiť sa.

Now and then I think of when we were together
Like when you said you felt so happy you could die
Told myself that you were right for me
But felt so lonely in your company
But that was love and it’s an ache I still remember

But you didn’t have to cut me off
Make out like it never happened and that we were nothing
And I don’t even need your love
But you treat me like a stranger and that feels so rough
No you didn’t have to stoop so low
Have your friends collect your records and then change your number
I guess that I don’t need that though
Now you’re just somebody that I used to know

Now you’re just somebody that I used to know
Now you’re just somebody that I used to know