Bola to asi najprijateľnejšia forma stretnutia, ja v svojej súkromnej bubline a ty vo svojej, zdielanej, mnou poznanej, tá chvíľa, len záblesk, okamih nevyliečenej pravdy v jeden podvečer, klamlivé obrazy, ktorými si nakoniec nie som istá a prechádzajúc kúpeľným nábytkom v obchode si premietam snímky rýchlosťou dva za sekundu, pomaly, v periférnom videní, v spätnom zrkadielku, možno len príbeh odohraný profesionálnymi hercami v mojej hlave.

A potom večer sa s tebou zhováram. A si skutočný. Chcela som odísť z tohto rozhovoru, vzdialiť sa a vrátiť, ale potom som ti povedala but the smell of your skin makes me stay,

vlastne nie, nepovedala, len vnútorne som si želala, aby som mohla vysloviť rovnaké slová a ty by si ich prijal, želala som si, aby som ti mohla písať správy a odosielať ich, želala som si byť prítomná, byť skutočná v tomto svete, skutočne a s miernym napätím na teba hľadieť a hladiť tvoju tvár.

Nestačia mi sny,

a nestačí mi úsmev a milé slová čašníka,

ani vymyslené odpovede na otázky.

A je mi jedno, že svojim slovám rozumiem len ja.

Ešte chvíľu a vrátim sa k svojmu letnému vznešenému ja.

A toto je leto:

Whoah, whoah whoah, whoah whoah

I could never belong to you

Whoah, whoah whoah, whoah whoah

I could never belong to you