Také malé levanduľové pole medzi odkvitajúcimi ružami rôznych farieb, biela socha a v pozadí kaštieľ, pred ktorým na rybárskej stoličke sedí žena so psom na vodítku, chlap v károvaných krátkych nohaviciach vhadzuje mince do kávového automatu, žena za oknom zametá podlahu a na stole má Radlera, prejdeme, zastaneme pri pitnej vode, kde lietajú osy a sadajú na našu slnkom prehriatu pokožku,

pokračujeme v časti východoázijských botanických kúskov, jazero s bambusmi, altánok s japonským ornamentom, nekvitnúce japonské čerešne a iné stromy, iné kríky, na ktorých visia biele papieriky so slovenskými aj latinskými názvami, áno, v arboréte, chvíľu pred šiestou chodíme a hovoríme, že prídeme na jar, keď oleandre po oboch stranách chodníka budú zakvitnuté, toto hovoríme a ja si v mysli dodávam, že možno už budeme štyria, že aj ja budem v kabelke nosiť minerálku pre dvoch a prstom ukazovať na ten a ten strom,

že potom autom zastavíme na poli so slnečnicami a aj medzi nimi sa budeme prechádzať, aj keď na bledofarebné tričká sa nám zachytí peľ, možno nepôjde vyprať, ale bola by to taká cukrom presladená romantika pri zlatom západe slnka.