Každý deň je iný, niektoré sú intenzívnejšie a iné o čosi lenivejšie, ani pocitom sa už nechce pôsobiť, už sa unavili, vyčerpali. Už hľadajú krásu a potešenie, vďaka nim sedím v kuchyni pred zotmením, sedím na stoličke otočenej smerom k sídlisku, cez okno pozerám a čakám, kým sa pouličné lampy rozsvietia, malé svetielka v diaľke, bodky lemujúce ulice a chodníky, sídliskový život, na ktorý nedovidím, len si ho predstavujem. Nečinne sedím s myšlienkami v tej diaľke, žiadne iné, len oslavy, dojatie, šťastie. Len taká moja idyla. Len pocity harmónie, ktoré ku mne opäť (na chvíľu) prišli na návštevu, rada ich hostím, ponúknem koláčiky, kávu, dajte si víno, olivy, len dlho zostaňte, neponáhľajte sa a usaďte sa u mňa, na mojej červenej sedačke s IKEA vankúšmi, ja vás budem obskakovať a velebiť si vás.

Chcem sa vyzliecť zo všetkého zlého, chodiť nahá a slobodná, ľahká ako obláčik, taká sladká, aké sú všetky pozitívne pocity,

cítiť sa lahodne.

Aj keď všetko okolo mňa bolo farebné, len ja som sa cítila čiernobielo, neubránila som sa melanchólii, vplyvom jesene.