O nepotrebnosti slov pri kontrastných západoch slnka. Ešte túto jeseň chcem stáť na skale nad dedinou, alebo sedieť, kvočať, proste fyzicky byť a mlčať ako biela breza, počúvať slnko, ako padá za svetlá, polia a lesy. Slnko vtedy rozpráva, treba mu bez slov pozorne načúvať, aký má hlas, akú má melódiu. A rozumieť mu.
-
Sleduj
Following
Already have a WordPress.com account? Log in now.
jana mARTish 
Love those photos
Páči sa miPáči sa mi
<3
Páči sa miPáči sa mi
každá fotka si zaslúži jednu poviedku. Platí na ne aj autorské právo?
Niektoré by som rada dala do blogov, odcitované samozrejme .-)
slecna.pue@gmail.com
Páči sa miPáči sa mi
I don´t understand a word.. but i like your photos!
Páči sa miPáči sa mi