Bez slnečných okuliarov mi jesenné lúče svietili do očí a dráždili zrak, osvetľovali malé lietajúce mušky pri rieke, žltnúce listy i pramene ryšavých žien. Možno mali pehy a narúžované pery a korálové náhrdelníky. Možno smerovali na kávu do jazzového klubu, ako my tri, sedíme medzi čiernymi stenami a hľadíme na teplé nápoje pred nami, parížska káva s čokoládovým likérom, cappuccino a biela čokoláda so šľahačkou. Do toho jazzová hudba, encyklopédia o víne a noviny.

Cítim sa tak trochu americky.

A cítim sa aj akokoľvek inak, tak chaoticky a unavene. V hlave mám pripravené vety a slová, o ktorých chcem hovoriť, pomáhajú mi niektoré dnešné rozhovory a vďaka nim si pripadám odhodlanejšie, sebavedomejšie, no stále nie som pripravená na odpoveď, ktorú nechcem počuť.

Telo živí moju dušu, ale tá ho priveľmi vyčerpáva.

Veľmi skoro zasiahnem a zachránim sa.

Koniec hrám.