Najprv nás Rím dostal svojimi svetlami, keď sme okolo neho prechádzali v noci, keď som sa zobudila a toto mesto v diaľke vypadalo ako zväčšená Klokočina, ten istý pohľad ako pri vstupe do Nitry, len trochu veľkolepejšie, trochu masívnejšie. Na tento pohľad sme celkom rýchlo zabudli, keď sme sa prebudili pri mori na pobreží a tam zotrvali niekoľko dní.

No po týždni sme sa do Ríma vrátili, vstúpili sme do takmer svätého miesta, ale neprežehnali sme sa ako pri vstupe do kostola. Len sme obdivovali, ako sa mesto mení so zapadajúcim slnkom, ako vo Vatikáne svieti na múry a lampy, ako sa ženy zahaľujú, len aby neboli príliš vyzývané, viažu si šatky na nahé plecia, aby ich chlapi v čiernych oblekoch a tmavými slnečnými okuliarmi pustili pozerať zdobené stropy baziliky svätého Petra. Tá je naplnená zlatým svetlom.

V Ríme sme zostali do tmy, prechádzali sme sa, stretli Slovensku s mapou, vraví, nech na šiestej odbočke odbočíme doľava, tam je fontána, v ktorej sa kúpala Anita Ekberg v čiernych šatách, vo filme La Dolce Vita.