Spomenula som si na jednu z maturitných básní, ktorá vravela o slnku ako o samovrahovi, že padá na vodu, chce sa utopiť, zahasiť ohne a svetlo. Tieto chvíle na pobreží sú takmer najkrajšie, na vlnách sa miešajú červeno-ružové odrazy slnka, sedíme a pozorujeme, čo príde, voda nám obmýva členky a možno viac, možno do vody skočím celá a plávam dovtedy, kým sa slnko neutopí.

To najkrajšie bolo nahé polnočné kúpanie v mesačnom svite.