Dnes ráno som sa prebudila celkom nedobrovoľne, nejaké zvuky, kroky po dreve, z kúpeľne sa ozýva pád špirály do umývadla, chvíľu len tak ležím v perinách a jediným pohybom môjho tela bolo dvíhanie a klesanie hrude pri dýchaní, neskôr žmurkanie. Uvedomujem si svoju vonkajšiu nečinnosť, viem, že som zostala ako tichá voda, utlmená, skrytá niekde vnútri pod svojou kožou, ktorá sa zmenila na vysoko odolnú zábranu, je to múr, ktorý mi nedovolí uniknúť. Zostala som umlčaná a svoje vyprodukované ticho si nedokážem odtrhnúť. Vzývam svoju kreativitu, no tak poď, tak príď.

Vítam ťa. Začínam námorníckymi náušnicami.