Rada sa vraciam domov, lebo doma je teplo, také to pomyselné rodičovské teplo. A v obývačke nám poobede svieti slnko, prechádza cez záclony a je jemnejšie, mení farbu, mení svoju teplotu, mení mňa, keď sa pred ním vyzliekam, keď som sama a tú samotu som potrebovala, keď som sa lúčmi nechala objímať. Lebo na niektoré pocity sú potrebné len objatia, tieto svetelné alebo tie ľudské, chlapské. Ako vtedy, keď som v noci mlčala, v posteli plakala a potrebovala objatie. A ono prišlo a potom prišli slová, že veď dobre je, a zrazu naozaj aj lepšie bolo.

A ešte lepšie bude, keď sa s tým chlapom, ktorý ma objíma, keď je zle, nasťahujeme do prázdneho bytu a budeme z neho formovať nový domov. Taký so svetlom, lampami, vôňou pečených koláčov, knihami a našimi príbehmi.