V noci, najlepšie bez slov, pristúpiť, objať a premiestniť sa, vzdať sa akýchkoľvek sladkých a naivných predstáv. Som sama sebou unavená, taká prázdna a jednoduchá, citovo nahá, svet ma obnažil a obral o všetko iluzívne šatstvo. A moje noci sú o nezmyselnom premýšľaní, o fabulovaní príbehov, snov, vyhľadávaných náhodách, keby môžem, opýtala by som sa na šťastie, či je hmatateľné a či časom náhodou nebledne, či zrazu nie je priesvitné a potom nedostupné, stratené. A možno by som sa opýtala na vinu, i keď odpoveď na túto nepresnú otázku by bola asi tiež nepresná.

Možno by som ešte chcela analyzovať niektoré slová, ktoré sú potvrdené na bielom papieri, potvrdené, ale aj napriek tomu im neverím a chcem sa spytovať, získavať informácie o stratených bodoch, vysloviť myšlienky, ktoré zostali nevypovedané v úzkostlivom priestore v sobotu v noci.

Vo vani, s voňavou penou na tele si vravím, že som urobila všetko, čo som mohla a to, že neprišli žiadne ozveny už je neriešiteľná záležitosť, ktorú nechávam plávať dolu prúdom. Ako papierové loďky. Ako lupene kvetov na prúdiacej hladine. Ako benátske gondoly. Pustiť na more všetky chyby, dôvody, klamstvá, vysvetlenia a nevyriešené otázky a žiť, myslieť na seba a velebiť sa, každý deň oslavovať, zasmiať sa, vystaviť tvár teplým lúčom slnka, zbierať kvety ako včera.

A teraz mám orgovánovú kyticu na okne.

A usmievam sa, keď sedím pod ňou na sedačke.