Zabalená v deke sa prechádzam letnými spomienkami na talianske vody, ulice, figy a olivy, na tento malebný kostolík, ktorý mi ešte stále pripomína juhoamerické telenovely. Som uzimená po podvečernej prechádzke, ako dobre bolo v lete, vo vzdušných béžových šatách na hnedom tele, v ľahkých sandáloch kráčajúc tmavými ulicami po opadaných lupeňoch, keď som voňala krémom na opaľovanie a po opaľovaní, keď som o polnoci nahá skočila do mora a nechala si pod kožu vnikať chladivú energiu nočných vĺn, sypkého piesku, ktorý som cítila na chodidlách, keď som chodila bosá a topánky si niesla v rukách ako filmová hviezda, ako jednoduchá romantika osamote, keď ľudia lízali zmrzliny s umelými citrusovými príchuťami a žili letne, prispôsobujúc sa horúcim dňom a teplým večerom, z ktorých sa stávali svieže noci vhodné na dlhé sedenie na balkóne.

Teraz si v noci radšej navarím čaj, zviažem vlasy gumičkou do neelegantného drdolu, nie takého uhladeného, aké majú baletky, vytiahnem deku, očistím a nakrájam do misky dve jablká a čítam, rozoberám a pozorujem sa, ako mnou slová o smrti manipulujú.