Január instantne

232 (kópia)4698

Január prešiel rýchlo. Bol plný zásadných zmien, ktoré sa postupne snažím prijímať. Celý čas som bola takmer ticho, a to nie len od nového roka, už predtým slová a obrázky zo mňa nechceli ísť von, prestala som fotiť, prestala som písať. Iba som vnímala, čo sa okolo mňa deje, ako veci plynú, ako sa dni a noci striedajú, ako občas padá sneh a mení svet okolo nás na svetlejšie miesto, ako občas padá hmla, ako sa slnečné lúče dotýkajú chladných stromov a ciest a chodníkov.

A v januári som sa prestala len tak pozerať, ale začala si opäť každodenné drobnosti a potešenia zaznamenávať. Aspoň mobilovo, instagramovo.

(follow me: @janamartish)

Zabudnuté obrázky z 2015

1 copy

2 copy

4 copy

5 copy

8 copy

9 copy

16 copy

17 copy

18 copy

19 copy

20 copy

21 copy

22 copy

23 copy

24 copy

25 copy

26 copy

38 copy

39 copy

40 copy

41 copy

42 copy

43 copy

44 copy

45 copy

46 copy

47 copy

48 copy

49 copy

50 copy

51 copy

59 copy

60 copy

61 copy

62 copy

65 copy

66 copy

68 copy

70 copy

71 copy

73 copy

77 copy

78 copy

79 copy

Teraz, keď chorá ležím v posteli a preberám si obrázky z posledného roka, nechce sa mi veriť, že ďalší rok je za nami. Prežili sme ďalšie príbehy, zažili niekoľko zmien, spoznali nových ľudí, objavili a videli nové miesta a vo svojej pamäti sme si uložili ďalšie pekné spomienky. Snažím sa svoje spomienky zachytávať aj na filmové obrázky, aby som sa k nim vždy vedela vrátiť. A tu, tu je niekoľko tých, ktoré sa tento rok do môjho blogového priestoru nedostali (málo času), no tvoria podstatnú časť toho, čo si chcem pamätať.

Bol to pekný rok.

Advent, vraj.

haluzka-vianocevianocne-svetlonamraza-na-okneluster-u-babkystarozitny-lustervianocna-vyzdobasneh-na-stromochzasnezene-stromyzima-za-oknomprskavkyvianocne-prskavky

Je nedeľa, druhá adventná. Vo vzduchu ešte stále necítim Vianoce, ani to prichádzajúce vianočné obdobie, pretože myslím len na to, ako všetko tak rýchlo plynie a moje vnímanie dní sa celkovo spomalilo, možno až úplne zastavilo. Už dlho sa vždy začiatkom mesiaca spamätávam, že prešlo 30 dní a je tu zase nový mesiac, a teraz zase Vianoce, keď ešte len pred chvíľou sa topil posledný sneh minulej zimy.

Snažím sa vnímať a akceptovať túto situáciu. Je druhá adventná nedeľa, zapálime druhú sviečku na našom svietniku, a o chvíľu to bude sviečka tretia, štvrtá. Ráno, ešte pred raňajkami, si do sklenených pohárov nalejeme medovinu, ktorá by atmosféru týchto dní mala ešte viac umocniť. Neskôr sa bavíme o darčekoch, o vianočných plánoch, spomíname, usmievame sa, myslíme na detské okamihy, na chvíľu príde návšteva a lievame si šampanské.

A spolu so šampanským sa do mňa vlieva pokoj a nádej, že všetko má svoje riešenie, že treba prijať veci také, aké v skutočnosti sú a neutekať pred nimi. Utekať by mal iba strach, ktorý nás brzdí v tom, čo skutočne chceme (a nechceme). S pohárom šumivého vína v ruke myslím na svoje túžby a na svoje nenaplnené sny, všetko sa mení a ja som sa tiež trochu zmenila, rozhodla som sa pomenovávať svoje pocity pravým menom, to pomenovanie som hľadala niekoľko mesiacov, niekoľko mesiacov, čo tak rýchlo ubehli a nečakane ma doviedli do adventného obdobia.

A teraz sa aspoň týmito vianočnými obrázkami z minulého roka snažím naladiť vianočne.

Štiavnica na jeseň. Opäť.

000011a

000010a

000009a

000040 (2)a

000042a

000026a

000014a

000012a

000013 (2)a

000015a

000020a

000018a

000014 (2)a

000017a

000034a

000029a

000030a

000038a

000039a

Najkrajšie darčeky sú tie, ktoré sa dajú vychutnať do každého jed(ineč)ného okamihu, ktoré v nás zanechajú citlivé spomienky a farebné obrázky. Preto i tento rok (tak ako pred dvoma rokmi) sme si dopriali štvordňový jesenný výlet do Štiavnice, tie chvíle napĺňame bezcielnymi prechádzkami v meste aj mimo mesta, niekedy na nás padajú jemné kvapky hmly, inokedy sú to mohutné dažďové kvapky, chvíľu v kaviarni čakáme, či dážď ustane, a keď neustáva, tak vyjdeme a spolu kráčame pod jedným dáždnikom, držím sa M. za ruku a tisnem sa bližšie a bližšie, potom sa mokrí zohrievame v čajovni, čítame knihy, vraciame sa do našej prenajatej izby v starom byte na prvom poschodí, s výhľadom na prázdnu opustenú budovu, pod nami bar, kde ráno pijeme kávu a večer víno, neskôr zaspíme, prebudíme sa do ďalšieho dňa, prespíme sa až do nedele, kedy konečne vyjde slnko a všetky stromy obdarené jeseňou v tom slnečnom svetle žiaria, odrážajú sa od hladiny tajchu, tešíme sa, fotíme si, do rúk si zbierame listy, veľa sa prechádzame a na kmeňoch stromov pri chodníku pozorujeme namaľované srdcia, je to posledný deň, s jesennou, miestami upršanou a miestami slnečnou Štiavnicou sa lúčime, dovidenia, snáď sa čoskoro vidíme opäť.

V banskom múzeu

01-stiavnicke-vrchy

02-stiavnicke-bane

03-bane-v-stiavnici

04-prehliadka-stiavnicke-bane

05-banik

06-stolna-bartolomej

07-cabinporn-stiavnicke-vrchy

08-banik-s-baterkou

09-banik-v-prilbe

10-cabinporn-stiavnicke-vrchy

Štiavnica nás privítala hustou hmlou, jesenným dažďom, ktorý ešte dva dni po príchode pretrvával a nútil nás povaľovať sa po kaviarňach, čajovniach, skrývať sa pod paplónom a oddychovať v izbe starého bytu v centre mesta. A na zopár hodín sme sa skryli pod zemou, s prilbami na hlavách, s baterkami v rukách a v nepremokavých plášťoch sme zišli do päťdesiatmetrovej hĺbky, prechádzali sme sa klzkými a úzkymi podzemnými chodbami, ktoré vo mne vyvolávali doteraz neprebudenú klaustrofóbiu. Na chvíľu sme sa cítili ako baníci, kráčali sme v stopách predkov, dýchali vlhký vzduch a dotýkali sa mokrých stien v bani, udierali si hlavy v prilbách o znížené stropy, blúdili chodbami a čakali na východ do farbou obdarených, jesenných lesov. Pred baňou sa zhromaždilo približne dvadsať turistov so žltými prilbami, ktoré maximálne ladili s okolitou jeseňou. A to boli krásne pohľady.