Expedícia Strážovské vrchy

1 2 3 4 7 8 9 10 11 12 13 14 15 17 18 19 20 21 22 24 25 26 27 28 31 32 34 35 36 37 38

Budík nastavený na 5:45, bolo piatkové ráno a za oknami bytu na siedmom poschodí sa pomaly začínal deň, z postele sme prešli do sprchy, umyli si zuby, v kuchyni sme si dali sýte raňajky a kávu z kávovaru, obuli si turistické topánky a sadli do auta, z ktorého sme po pravej ruke (a len o malú chvíľu na to po ľavej) pozorovali vrchy, ktorými budeme nasledujúce dni prechádzať.

Vysadli sme na Homôlke, ešte chvíľu nám bola zima, až kým sme s ťažkými ruksakmi na pleciach neprešli prvé kroky do kopca, až kým neprišlo prvé zadýchanie a nezjavili sa prvé teplejšie slnečné lúče. A tak sme niektoré vrstvy oblečenia mohli zhodiť a schovať do batohov, kráčali sme najskôr listnatými lesmi, neskôr sa listnaté stromy striedali s ihličnanmi, míňali sme turistické značky na kmeňoch stromov a míľniky na rázcestiach, stúpali sme na vrchy kopcov, aby sme o chvíľu mohli klesať, a takto stále dokola, s niekoľkými prestávkami na osvieženie vodou, kozmonautickou stravou a raw tyčinkami.

Na náročné okamihy v strmom kopci sme zabudli hneď po tom, ako sme po 23 kilometroch a počas západu slnka prišli do cieľa piatkovej túry, na Rokoš, na miesto, kde sme si rozložili stany, oheň a súpravu na varenie večere, kde sme už len oddychovali, čakali na úplnú tmu a pozorne hľadeli na hviezdy, mliečnu dráhu na oblohe a na vzdialené svetlá dedín v dolinách. Len toľko (a obrovská únava k tomu) nám stačilo k tomu, aby sme zaliezli do spacákov a spokojne zaspali pod stanom. Noc zrejme bola chladná, budila som sa na to, že mám studený nos, a že sa potrebujem zabaliť hlbšie do spacáku. A na to, že vonku počujem kroky. Samozrejme, že kroky boli iba výmyslom v mojej hlave, to len suché listy padali do trávy.

Ráno v lese bolo magické, slnko sa zľahka dotýkalo len vrcholov hôr, po prebudení bolo všade ticho, pokoj a ľudoprázdno, dokonalá harmónia. V druhý deň sme sa už nikam neponáhľali, uvarili sme si bylinkový čaj a ležali na karimatkách až do pravého poludnia, možno i o kúsok viac. O pol tretej sme opustili to čarovné miesto (ktoré si niektorí z nás zapamätajú už navždy), urobili sme si posledné obrázky, otočili sa chrbtom k našej lúke a ubolení z túry predchádzajúceho dňa kráčali ďalej, na miesta neznáme, do lesov tajomných, na chodníky lákavé. Kráčali sme až k cestám známejším a na miesta dôverne poznané – po tme sme sa s horami rozlúčili a vrátili sa do bytu na siedmom poschodí. Okamžite zaspať a naberať sily.

Po pár dňoch môžem povedať, že Strážovské vrchy nás prijali, pohostili a ukázali nám svoje (najkrajšie) zákutia. Ďakujeme im, stálo to za to aj napriek všetkým bolestiam!

Plitvická modrá

autobus-plitviceautobus-plitvicke-jazera molochodniky-plitvicke-jazera-3 molo-plitvicke-jazerachodniky-plitvicke-jazera-2molo-jazera-plitvicki molo-plitvicke-jazera-2 molo-rybky-plitvicke-jazeraplitvicke-jazera plitvicke-jazera-zhora vodopad-plitvicke-jazeravodopad-plitvice vodopad-plitvicke-jazera-2 vodopad-plitvicke-jazera-4vodopad-plitvicke-jazera-3chodniky-plitvicke-jazera-4
chodniky-plitvicke-jazerapristav-plitvicke-jazeramolo-ryby-plitvicke-jazera

V čase, keď píšem tieto slová, sedím v klimatizovanom autobuse smer Nitra – Bratislava, je pol ôsmej a vonku je ešte stále horúco, teplomer v autobuse hlási 34 stupňov. Rovnaké počasie, rovnaké slnko a rovnako horúce dni boli i počas našej chorvátskej cesty v druhej polovici júla, nosili sme klobúky, sandále, ľahké letné šaty s pásikmi, v rukách fľaše s vodou, rozhodovali sme sa, ktorý deň bude lepší na objavovanie miest v okolí, kedy sa pôjdeme túlať národným parkom a obdivovať jeho zákutia, či kedy budeme ležať na plaži a čítať zaujímavé knihy, ktoré ťažili naše batožiny (a myšlienky možno tiež).

Plitvické jazerá sme spolu s ďalšími tisícmi ľudí rôznych národností navštívili v pondelok, bolo veľmi horúco, no nedalo sa vyberať, všetky dni boli rovnaké. Prišli sme, kúpili si lístky a s mapou v rukách si vyberali trasu a cestičky, ktorými budeme prechádzať, ktoré značky nás budú sprevádzať, ktoré z mnohých jazier si obzrieme, obídeme, navždy zvečníme na film aj na mobil.

Tej modrej vode v jazerách som nechcela veriť, neverila som jej tú čistotu a žiarivú modrú farbu, neverila som tmavým podlhovastým rybám, že s nami budú plávať na každom kroku, vždy pod našimi nohami, čo kráčali po vŕzgajúcich drevených mólach. No ono to tak skutočne bolo, všetko čo sme videli, zostalo v nás, všetko sme sa snažili zapamätať si, aby sme i po rokoch mohli spomínať na miesta, ktoré sme už objavili, na ktorých sme už zanechali svoje neviditeľné stopy, kde som sa iba chvíľu rozprávala s dievčatami z Kalifornie, no už teraz viem, že tak trochu zmenili moje ďalšie sny.

Ozveny / ticho

zidovska-synagoga-liptovsky-mikulaszidovska-synagoga-mikulasvnutro-synagogysynagoga-vo-vnutri strop-v-zidovskej-synagoge schody-v-synagogetiene-synagoga za-dverami-povodne-lavicky poschodie-synagoga vnutro-synagogy-v-mikulasi synagoga-mikulasanalogove-foteniesynagoga-liptovsky-mikulas

Miesto, v ktorom cítiť minulosť, kde čas stojí, v ktorom je ticho a každý má priestor pre svoje myšlienky, pre svoje príbehy, ktoré si v hlave tvorí pri pohľade na staré fotografie, kufor plný kameňov, židovské náhrobné kamene. Kroky sa ozývajú, každý zvuk sa násobí, šepkáme, nech nerušíme ten pokoj, čo tu vládne. A potom mlčíme, už len mlčíme.

Liptovský Mikuláš / Slovensko

Júl instantne

1
2 3 4 5 6 7 8

Aj júl bol bohatý, bohatý na nové obrazy, spoznávania, pohľady, ktoré som pred tým nezažila, cesty slovenské, cesty zahraničné, nové miesta, nové chute, nový vek, ktorý sa každým rokom mení. Tu hľa aspoň zopár z tých farebných obrazov, ktoré ma v júli sprevádzali.

instagram: @janamartish

Za dverami mezonetového apartmánu

rano-ranecko
 
daniel-wellington-hodinky
 
ruka-svetlo
 
nahi-lezime-na-posteli
 
objatie
 
rano-v-hoteli
 
ranne-svetlo
 
v-zrkadle-nahi
 
Najkrajšie sú také rána, kedy sa prebúdzame so slnkom v posteli, kedy nás nežne hladí, kedy z tieňov tvorí rôzne obrazy, rôzne geometrické vzory a asymetrické kresby, to slnko do nás vnáša svetlé začiatky dňa, chce sa nám v ňom váľať, obaliť sa ním, vytvoriť si zásoby i na dni, kedy nebude toľko prirodzeného svetla, zásobujeme sa i láskou na dni, kedy ju nebudeme môcť prežívať naplno, ale iba na diaľku, pretože dvere tohto mezonetového apartmánu blízko Liptovskej Mari zabuchneme, odovzdáme elektronickú kartu na otváranie, odídeme, presedíme zopár hodín vo vlaku, párkrát zaspíme a párkrát sa zobudíme, a potom budeme musieť byť stovky kilometrov vzdialení.

Toto sú vzácne svetlé okamihy, ktoré mám nekonečne rada, z ktorých potom čerpám. A rovnako rada mám i všetky okamihy s M., a všetky hotelové a cestovateľské intimity zachytené na film:

Za dverami hotelovej izby
Za oknami budapeštianskeho bytu

A už sa neviem dočkať ďalších hotelových, apartmánových, stanových a cestovateľských kolekcií obrázkov.